"Keď sme vystúpili z autobusu, uvideli sme vysoký plot. Budovy za ním boli, síce moderné a zrekonštruované, ale keď sme vošli dnu, cítila som čudnú energiu poznačenú udalosťami, ktoré sa tu odohrali. Prehliadka bola rozdelená do dvoch častí. Najprv sme si pozreli prezentáciu o živote Židov v Slovenskom štáte 1939. Tam sme sa dozvedeli o tom, ako postupne Židia prichádzali o svoje práva. Nesmeli chodiť do parkov, vlastniť rádio, auto a museli chodiť označení žltou hviezdou. Neskôr ich transportovali do Auschwitzu a Sobiboru – kde po selekcii deti, starých ľudí a tehotné ženy poslali do plynu. Silných ľudí zneužívali na ťažké práce. V prezentácii sme videli ľudí, ktorým sa podarilo prežiť tieto hrôzy a vypočuli sme si ich spomienky. Nechcela by som prežiť to, čo prežili oni.
Potom nám sprievodca ukázal ostatné bloky. Vo vitrínach boli vystavené osobné veci uväznených. Keď som videla malé detské topánky, prišlo mi veľmi ľúto týchto detí. Mohli sme si prečítať mená ľudí, ktorí tu žili. V ďalšom bloku boli upravené miestnosti, ktoré názorne ukázali ako žili a pracovali (šijacie dielne, ubytovacie priestory ...) Vonku sa nachádza železničný vagón, v ktorom prevážali ľudí natlačených vedľa seba aj niekoľko dní. V jednom rohu mali vedro, ktoré používali ako záchod. Mohli sme sa pozrieť dovnútra. Plná zvedavosti som vošla aj ja. Bolo tam malé zamrežované okienko, tma a cítila som sa stiesnene. V poslednom bloku sme na fotografiách mohli vidieť ďalšie koncentračné tábory v Nemecku a v Poľsku. Dobré bolo aj to, že nám sprievodca najprv o tom niečo povedal a potom sme si mohli sami prezrieť exponáty.
Po tejto exkurzii sme mali viacerí zvláštny pocit. Veľmi sa teším, že žijem v tejto dobe, kedy všetci ľudia v mojej krajine majú rovnaké práva. Len dúfam, že sa to už nebude nikdy v budúcnosti opakovať."
Za všetkých deviatakov napísala Nina Šimovičová.
FOTO